Listy versus súdne rozhodnutia

Zo zvedavosti som raz preskúmal šuflík, kde mala mamina uložené súdne rozhodnutia týkajúce sa rozvodu, úpravy styku s deťmi a výživného. Je zaujímavé a zároveň smutné prečítať si, čo na seba rodičia dokážu nabrýzgať pred cudzími osobami na súde.

Z rozhodnutia, ktorým sa rozvádzalo manželstvo (aj odvolaní proti nemu podaných), som sa dozvedel, kto, koho, kedy a koľkokrát fyzicky napadol (tu boli zahrnutí aj nezúčastnení príbuzní – bije sa celá rodina:), kto, koho, kedy, kde, prečo a koľkokrát slovne napadol, kto, komu, čo, kedy, prečo a koľkokrát čo urobil, atď.

Rozhodnutia o výživnom odhalili krutú pravdu o finančnej situácii oboch rodičov, obaja boli chudáci, pričom my dvaja so segrou sme mali na svoj vek neprimerané požiadavky, dalo by sa povedať, že boli ruinujúcim prvkom v rozpočte oboch znepriatelených strán.

V súdnom rozhodnutí o styku rodičov s deťmi zase stál za povšimnutie geniálny nápad môjho sploditeľa, ktorý navrhol, aby som bol prisúdený jemu, a sestru nech si nechá mamina. On aj niekedy oveľa, oveľa neskôr v podnapitom stave niečo hlesol o tom, že nie je jeho. Unikol mu však malý logický rozpor tohto tvrdenia. Ak totiž mňa považoval za svojho, potom bolo zvláštne, že sme sa odjakživa so sestrou podobali až tak veľmi, že nás považovali za dvojičky. Ale nevadí.

Keď som sa prelúskal rozhodnutiami, na spodku šuflíka na mňa čakal jeden bonus, prekvapenie. Boli tam listy, čo mama písala otcovi, keď spolu chodili, dokonca podľa dátumu to boli listy z obdobia tesne pred mojim počatím, písané približne až do svadby. Boli tuším štyri. Neviem ako ich získala späť, boli naozaj odoslané, ani neviem prečo si ich nechala, ale asi to všetko tak malo byť preto, aby som ich našiel.

Viem, že cudzie listy sa čítať nemajú, ale zvedavosť bola silnejšia. Ako sa pamätám, otec s mamou nikdy na seba pekne neprehovorili, ani sa niekedy nevedeli normálne pozdraviť, viedli len najnutnejšiu konverzáciu a aj pri nej po sebe v podstate len štekali. Málokedy to bolo inak. Preto ma šokovalo už len samotné oslovenie: „Milý Palinko.“

Obsah ma šokoval tiež. Nejdem rozoberať detaily, ale z toho prvého listu aj nezainteresovanému bolo zrejmé, že otec sa snaží zo vzťahu uniknúť a mamina naopak, snaží sa za každú cenu zachrániť troskotajúci koráb. Opisovala, že ju celý čas počas spoločného víkendu nevnímal, akoby bol duchom inde, celé to vyznievalo tak zúfalo, akoby sa mu nasilu natískala. Keď som si k tomu ešte predstavil ich spoločné fotky z toho obdobia, zdá sa mi, že to bol klasický scenár lásky z malého mesta, kde naivné veľmi pekné dievča sa zahľadí do samoľúbeho frajera z vedľajšej dediny, preháňajúceho sa na motorke, ktorý ju berie len ako ďalšiu korisť, ale ona to vidí na celoživotnú lásku. Kým v ženských románoch to zväčša dopadá šťastne, chlapec nakoniec spozná kvality devy a žijú spolu šťastne, až kým nepomrú, v živote takéto vzťahy dopadajú horšie. Navonok boli ideálny pár, ako vždy tvrdila aj mamina (nosil mi kvety, všetci mi ho závideli), ale v skutočnosti to bola obojstranná ilúzia. Otec mal peknú babu, ktorú mu mohli ostatní závidieť, mama zase fešného frajera na motorke, ktorého jej mohli ostatné závidieť. Inak nič. Nič spoločné, ani záujmy, ani zmýšľanie, ani povahy. Myslím si, že ak by som sa nenarodil, skôr či neskôr by sa rozišli.

Ďalšie listy už riešili moje počatie. Ako to s nimi bude, keď mamina čaká dieťa, ako jej mama (moja babka) nadáva, že čo to urobila, čo si o nich ľudia pomyslia (ako ináč, čo si ľudia pomyslia, to je predsa vždy to najdôležitejšie), aťď. Samozrejme sa ešte rozoberalo aká bude svadba, detaily.

Najviac ma ohromil ten kontrast medzi tým, ako spolu komunikovali predtým v listoch, neskôr počas súdu a v reálnom živote. Keď som zatváral tento šuflík, zaprisahával som sa, že nikdy nedopustím, nech sa stane neviemčo, aj keď sa budem cítiť ponížený aj urazený, že (tak ako oni dvaja) zabudnem, že som mal niekoho niekedy rád a budem sa k nemu správať (horšie) ako k cudziemu.

Mal som už možnosť sa otestovať, či som nehovoril len tak do vetra, keď ma prednedávnom opustilo jedno dievča, ktoré som mal veľmi rád. Aj keď som rozchod ťažko znášal, svoj sľub sa mi podarilo dodržať. Dodnes máme, dalo by sa povedať, že až kamarátsky vzťah. Moji niektorí známi ma síce odsudzujú a klepú si na čelo, keď vidia, že s ňou občas zájdem na obed, pýtajú sa: „Ako môžeš po tom všetkom?!“ (zvlášť keď im poviem, že si niekedy od nej musím vypočuť aj ponosy na toho ozembucha, čo mi ju prebral) oni ale nevedia, že bohužiaľ nemôžem inak.