Z horko - ťažko vydobytého víťazstva rozumu nad povinnou nenávisťou sme sa so segrou dlho netešili, asi tak rok a pol, nanajvýš dva. Za tento čas sme spolu držali, a vždy keď sa nám doma udialo nejaké (v našom vnímaní) bezprávie, snovali sme plány, ako urobíme to, čím sa nám mamina celý život vyhrážala, a to, že odídeme bývať k otcovi (a bude nám tam fajn). Keby sa o našich vtedajších plánoch dozvedela dnes, aj s odstupom času by ju to tak naštvalo, že by s nami minimálne mesiac nehovorila.
Viem, že sme to vôbec nemali domyslené a tiež viem, že sme si trochu idealizovali druhú stranu, totiž, na dovolenkách všetko vyzerá lepšie ako v normálny, obyčajný deň, ale v ťažších chvíľach nás vedomie, že sa máme kam odpratať, keby dačo, držalo v dobrej nálade. Cibrili sme umenie vytvárania virtuálnej reality, navonok na nás nebolo poznať zmenu. Jedny prázdniny sme dokonca išli s otcom na dovolenku dvakrát, pričom v druhom prípade išlo zájazd do hlavného mesta. Netuším, ako sme si toto dokázali presadiť, asi sme jednoducho boli dobrí vo vymýšľaní dôvodov, prečo je dobré tam s ním ísť.
Náš čistý a jasný obraz vysnívanej rodinky neskalila ani príhoda, keď sa foter počas jedného pobytu uňho nedrúľal so svojimi kamošmi v bufete na pláži a jazdil s nami opitý (s odstupom času viem, že bol na šrot). Brali sme to ako náhodný poklesok, nevediac, čo drieme v pozadí.
Z vyššie spomenutých dôvodov nás so segrou dosť šokovalo, keď sme sa dozvedeli, že náš "rodinne založený" otec sa rozviedol aj druhýkrát. Mamina to doniesla ako novinku storočia. Nemohli sme tomu uveriť. Vyvstali otázky, prečo, kto dal podnet, kde bude teraz bývať, či ešte budeme k nemu chodiť? aťď.
Nikto okrem našej maminy sa z toho netešil (aj keď my so sestrou sme udržali kontinuitu a predstierali, že sa tešíme tiež – virtuálna realita jednoducho nepustí). Pre mamu to bolo víťazstvo pravdy, zadosťučinenie, že nie ona bola vtedy na vine. V zásade mala aj pravdu, ale nevedela prečo. Bolo to tak, pretože ak už s otcom nevydržala jeho druhá žena, stelesnenie racionálneho a pokojného prístupu k veci, bolo jasné, že s ním nemohol a nemôže vydržať nikdy nikto. Zvlášť naša mamina, ktorá je skôr stelesnením emocionálneho a impulzívneho prístupu k veci.
Touto udalosťou pre nás zanikla naša teoretická istota možnosti úniku. Najviac sme sa báli, že je aj spoločným dovolenkám koniec.
Viem, že sme to vôbec nemali domyslené a tiež viem, že sme si trochu idealizovali druhú stranu, totiž, na dovolenkách všetko vyzerá lepšie ako v normálny, obyčajný deň, ale v ťažších chvíľach nás vedomie, že sa máme kam odpratať, keby dačo, držalo v dobrej nálade. Cibrili sme umenie vytvárania virtuálnej reality, navonok na nás nebolo poznať zmenu. Jedny prázdniny sme dokonca išli s otcom na dovolenku dvakrát, pričom v druhom prípade išlo zájazd do hlavného mesta. Netuším, ako sme si toto dokázali presadiť, asi sme jednoducho boli dobrí vo vymýšľaní dôvodov, prečo je dobré tam s ním ísť.
Náš čistý a jasný obraz vysnívanej rodinky neskalila ani príhoda, keď sa foter počas jedného pobytu uňho nedrúľal so svojimi kamošmi v bufete na pláži a jazdil s nami opitý (s odstupom času viem, že bol na šrot). Brali sme to ako náhodný poklesok, nevediac, čo drieme v pozadí.
Z vyššie spomenutých dôvodov nás so segrou dosť šokovalo, keď sme sa dozvedeli, že náš "rodinne založený" otec sa rozviedol aj druhýkrát. Mamina to doniesla ako novinku storočia. Nemohli sme tomu uveriť. Vyvstali otázky, prečo, kto dal podnet, kde bude teraz bývať, či ešte budeme k nemu chodiť? aťď.
Nikto okrem našej maminy sa z toho netešil (aj keď my so sestrou sme udržali kontinuitu a predstierali, že sa tešíme tiež – virtuálna realita jednoducho nepustí). Pre mamu to bolo víťazstvo pravdy, zadosťučinenie, že nie ona bola vtedy na vine. V zásade mala aj pravdu, ale nevedela prečo. Bolo to tak, pretože ak už s otcom nevydržala jeho druhá žena, stelesnenie racionálneho a pokojného prístupu k veci, bolo jasné, že s ním nemohol a nemôže vydržať nikdy nikto. Zvlášť naša mamina, ktorá je skôr stelesnením emocionálneho a impulzívneho prístupu k veci.
Touto udalosťou pre nás zanikla naša teoretická istota možnosti úniku. Najviac sme sa báli, že je aj spoločným dovolenkám koniec.
2 komentáre:
a bol, či nebol?
Nebol, k tomu sa zakrátko dostanem.
Zverejnenie komentára