Po troch dovolenkách na neutrálnej pôde, ktorých priebeh bol temer idylický, prišla dovolenka, ktorú sme mali stráviť v otcovom domácom prostredí.Nič nenasvedčovalo tomu, že by to malo prebiehať zle. Na jar otca skolil malý infarkt, ale hneď sa z neho vystrábil. Trochu ho to zmenilo, aspoň zo začiatku sa zdalo, že pozitívne. Zobral nás na lyžovačku po dlhom čase, aj tam všetko prebehlo relatívne v pohode. Už vtedy mi mohli zasvietiť kontrolky, keď ma raz večer zobral do ulíc, pozrieť nočný život v meste, diskotéky a podniky, pričom bolo vidno, že sa tam hovadsky vyzná, ale opäť nebol dôvod na obavu, k žiadnemu excesu nedošlo.
Plán dovolenky znel jasne a stručne. Najprv pôjdeme pozrieť návštevu pápeža. Nevedeli sme prečo na staré kolená chce ísť na podujatie súvisiace s kresťanstvom, brali sme to ako dôsledok infarktu a zmeneného pohľadu na život. Okrem toho, sme mu mali pomôcť trochu na stavbe chaty a popri tom sa kúpať a bicyklovať. Nič svetové, ale lepšie ako sedieť doma.
Návšteva pápeža a s tým súvisiace organizačno-technické okolnosti, ešte prebehli relatívne v poriadku. Síce tí ľudia, u ktorých nám otec vybavil ubytovanie, asi neboli uzrozumení s našim príchodom, ktovie pri akej príležitosti sa s domácou pani dohodol a či domáca pani myslela pozvanie vážne, ale dalo sa to prežiť.
Horší bol nasledovný pobyt na chate. Netušili sme do čoho ideme. Usudzujúc z otcových rečí, že zo dve izby a kuchyňa už musia byť hotové, sme súhlasili s prespaním. Nevedeli sme, čo činíme. Nebola hotová ani jedna izba. Vnútri, v chate nebol zavedený prúd, voda, jednoducho nič, bola to hrubá stavba. Noc na stavenisku v jednej z najstudenších tatranských dolín bola dosť hustá. Prašné prostredie nám alergikom (nevlastná sestra a ja) tiež veľmi nepridalo. To však nebolo to najhoršie.
Najhorší bol otcov stav a pomer k organizácii denného programu a práce. Vyzeral nasledovne: Ráno vytiahol hobľovačku, odokryl drevo, vytiahol dosky, ohobľovali sme zo dve, pribili sme ich na podlahu a potom mu prišiel nejaký ujček pozrieť elektrinu. Voľačo aj zapojili, už sa dalo svietiť, aj magič išiel, hoci nie celkom dobre, ale išiel. Dobrú prácu skočili aj s ujčekom bezodkladne zapiť do miestnej krčmy. Zatiaľ som maľoval steny. Vrátil sa až večer v nepoužiteľnom stave. Stav práce toho dňa: dve pribité dosky a namaľované asi 4 steny.
Druhého dňa to prebehlo obdobne. Potom, ako sa nám podarilo ohobľovať zo dve dosky, dokvitla nejaká budúca pracovná sila v jeho súkromnej praxi aj s rodinou, a kamže odkvitli? Správne, do krčmy. V akom stave sa vrátil otecko? Správne, v nepoužiteľnom.
Mám sklony k ničím neodôvodnenému optimizmu, preto som dúfal, že sa niečo zmení. Sestry nie, po dvoch dňoch mali toho dosť, začali sa búriť, okrem iného im nevoňalo umývať sa v potoku, preto presadzovali požiadavku, nech ideme do mesta aspoň na jeden deň, že aj tak nič nerobíme. Požiadavky boli splnené v plnom rozsahu. Rozdelili sme sa tak, že ja som spal u otca na slobodárni a baby u sestrinej mamy. Otec sa večer vybral vybavovať niečo ohľadne peňazí z poistky. To bola oficiálna verzia. V skutočnosti bol niekde chľastať. Ráno ho nebolo. Bol som v byte (no byte, v izbe na slobodárni) sám, a okrem troch suchých chlebov a zvyškov šumivého magnézia tam nebolo nič na jedenie. Peniaze som nemal, ani kľúče, bál som sa odísť za babami a nechať len tak odomknuté. Otec sa neukázal celé predpoludnie. Zatiaľ som stihol zožrať celé magnézium (teda ten zvyšok, čo tam zostal), aj tie tri suché chlebíky. Baby mi potom doniesli okolo obeda nejakú sladkosť. Ešteže ma boli pozrieť.
Náš hlavný hrdina sa ukázal až poobede. Prachy nejaké zohnal. Hneď sme išli niekam k vode. Bol v takej zádrapčivej a mrzutej nálade, (ale čo by sme chceli po takom ťahu, že áno), že vynadal hneď z fľaku zo trom bufetárom, kvôli nejakej kravine. Museli sme sa hanbiť.
Inokedy nás vyviezol na kupko a nechal nás tam s tým, že musí ísť zahrabať kábel na chatu, lebo starosta mu už preto volal. Chata bola totiž čerstvo pripojená na stožiar. Ten bol tak ďaleko, že bolo rozkopanej pol dediny. Na kupku sme si vystačili aj sami, bolo fajn, lenže, čo sa nestalo. Prihnala sa búrka. Nebolo sa tam kde schovať. Kupko sa nachádzalo dosť ďaleko od mesta, a my sme mali len nejaké drobáky. Pozbierali sme čo sa dalo, nevlastná sestra minula, chudiatko, asi ročné úspory z vreckového, len tak- tak to vystačilo, ale nakoniec sme sa dostali autobusom do bezpečia ku nej domov. Keď nás tam otec o cca. 5 hodín našiel, ešte nám dobre vynadal, že sme ho nepočkali na mieste určenia.
O deň na to nás zobral zase na chatu s plánom, že on bude dokončovať zahrabávanie kábla a my sa budeme baviť ako sa nám zachce. Kábel samozrejme nebol ani trošku zahrabaný, v jarku nepribudlo za hrudku hliny naviac. Ani sme sa nepýtali, čo robil počas nášho kúpania spojeného s útekom pred búrkou.
Ešte pred samotným výkonom práce, niekam odbehol s namosúrený výrazom a rečami o nevďačných deckách, ktoré by na ňom najradšej orali. Keďže sa mi tam nechcelo byť celú večnosť, naštval som sa, zobral som reflexnú fóliu, lopatu a začal zahrabávať. Otec sa neukazoval. Ukázal sa ujček od naproti, ktorý, keď ma videl mordovať sa s tou lopatou len zalomil rukami a už aj bežal po krompáč s výkrikom: "Kto toto kedy videl, však si ruky zoderieš!". Všade inde sa takýto jarok dá zahrabať aj lopatou, nie však v tatrách. Otec však aj tak v náraďovni nijaký krompáč nemal. Ešteže prišiel ten ujček, ktorý mi aj chvíľu pomáhal zahrabávať.
Otec sa vrátil až podvečer, a kto by to uhádol, zase v nepoužiteľnom stave. Keď zasušil: "To bolo výchovné, že som odišiel, aspoň sa naučíš robiť“, mal som chuť mu ten krompáč "výchovne" umiestniť do hlavy.
Kým stihol sedieť v pohostinstve a kým sa zo získanej opice prespal, zahrabal som asi polovicu cesty kábla od stožiaru k chate, takých 15 –
Zdržal som sa násilia, zahrabal som metre rovno dva, a išli sme. A ako. Ale o tom až potom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára