6. augusta 2007

Únos (dokončenie lopát a krompáčov)

Chatu sme opúšťali naozaj dobrodružným spôsobom. Otec sa síce z opice trolilinku vyspal, ale rozhodne sa ešte nachádzal v stave ťažkej intoxikácie.

Nikto z nás nemal vodičák, mali sme v priemere tak asi 14 rokov, čiže šoférovať musel on. Bolo to o to hustejšie, že začalo popŕchať. Snažili sme sa mu pomáhať ako sa dalo. Nenápadne som mu naznačoval situáciu na vozovke. Štýlom: „Ten chodec napravo je celý v čiernom, človek by si ho nevšimol.“ Alebo „Tá lada, čo ide oproti svieti ďiaľkovými?“

Otec to rozbehol na 150 km/h na tej jeho strarej rachotine a ešte to aj verbalizoval: „Ten blbec Fero v krčme hovoril, že to 150 nevytiahne, hik, a pozri, no pozri sa, koľko je na tachometri!“ pozeral sa na tachometer, nesledoval cestu. Chlácholili sme ho, že mu veríme, že môže ísť pomalšie, ale malo to opačný efekt. Začal sa ešte viac predvádzať, že on na to má, že sa nič nedeje a na mokrej ceste začal chodiť z jedného pruhu do druhého. My so sestrou sme to vzdali a len stoicky čakali čo sa udeje, nevlastná sestra bola na tom horšie. Prosila, plakala, nepomáhalo. V stave najhoršej zúfalosti sa začala nahlas modliť. Chúďatko. Aj my sme sa báli, ale nedalo sa nič robiť.

Cestu sme zázračne prežili. Počas nej ho napadlo, že ešte skočí na koňak k svojmu kamošovi. Zaparkoval tak, že za nami vznikla kolóna, kým sa mi tlačením podarilo auto umiestniť preč z cesty a pozdĺžne zaparkovať.

Po takýchto peripetiách sme veľmi nemali chuť s ním zostávať dlhšie na dovolenke. Keď navrhol, že si týždeň predĺžime a skočíme pozrieť jeho kamaráta s deťmi na juh slovenska, povedali sme, že dobre, ale len ak budú naše mamy s tým súhlasiť, dúfajúc, že nebudú, lebo oni mali nesúhlas "defaultne" nastavený. Aké bolo naše prekvapenie, keď otec povedal, že všetko je vybavené a ráno vyrážame. Pomysleli sme si, že je to od nich pomsta za to, že sme išli radi a dobrovoľne s otcom na dovolenku, hoci sme nemuseli.

Výlet prebehol oproti predchádzajúcim dňom priam výborne, kúpali sme sa, opekali, vozili sa na bicykloch, otec veľmi nepil, jednoducho to celkom vyšlo. Asi zase zafungovala neutrálna pôda.

Lenže nevedeli sme, čo sa dialo medzitým. Otec nám povedal, že všetko je vybavené, ale v skutočnosti nebolo. Obe naše mamy povedali, že nikam nejdeme a on im položil telefón. Naša mama hneď chcela volať políciu, ale ešte predtým si povedala, že na chvíľu odloží nenávisť bokom a zavolá mame nevlastnej sestry. Dovtedy ju nikdy nevidela (ani len na fotke), ani s ňou neprehovorila, nenávidela ju k smrti, ale teraz bola nútená cez ňu zisťovať, či náhodou nevie niečo viac. Ani ona nič nevedela, kam sme išli a nakoľko, ale rozhovorila jej políciu, s ubezpečením, že sa nám s otcom určite nič nestane a že sa určite za pár dní vrátime. Najsrandovnejšie na tom všetkom bolo to, že tie dve sa v obavách o nás cez telefón tak trochu spriatelili, dokonca si potykali a odvtedy si píšu cez sviatky pohľadnice. Asi len strach, obavy a iné nepríjemné veci dokážu ľudí naozaj spájať.

Definitívny návrat z tejto dovolenky prebehol o pár dní relatívne v poriadku. Síce sme otca po ceste museli budiť za volantom, na jednej križovatke, fakt zaspal, zobudil ho až zvuk vody na blatníku, keď prešiel cez kaluž, ale všetko sme našťastie (zázračne) prežili.

Toto bola naša posledná spoločná dovolenka.

2 komentáre:

germa povedal(a)...

dobrý akčák :)

smetiak povedal(a)...

Našťastie s happyendom:)