1. augusta 2007

Od Juraja do Václava

Prečo sme sa tak o dovolenky s otcom báli? Z jednoduchého dôvodu, nemali by sme inak s kým a kam chodiť. S mamou sme zažili jednu. Bola to akože náhrada za to Čalovo, kam sme s otcom nešli. Odohralo sa to na horách, vo Vysokých Tatrách. Dopadlo to tak, že dodnes o tom ani len nehovoríme.

Naša mamina má mnoho skvelých vlastností, ale jedna jej chýba a tou schopnosť normálne tráviť dovolenku. Ešte aj v tejto veci boli s otcom kontrastní. Kým mamina bola a je poriadkumilovná, dôsledná, dochvíľna so sklonom až neprimerane sa držať nalinkovaných harmonogramov, otec bol a je jej úplný opak. Bordelár, nedôsledný, nedochvíľny, bez úcty k akýmkoľvek pravidlám a iným vnúteným usmerneniam a obmedzeniam jeho správania. Lenže tieto jeho inak negatívne vlastnosti nevedeli pokaziť dovolenku, práve naopak, na dovolenke sa niekedy veľmi hodili.

Už príchod do miesta určenia bol problém. Nedošli dobré inštrukcie z ústredia ROH, či čoho, nuž celú cestu sa riešilo, kam sa vôbec ide. Mamina tie obavy preniesla aj na nás. Vo vlaku sme sa spoznali s podobne postihnutými spolurekreantmi, manželským párom s mentálne zaostalým synom, ktorí síce na tom neboli o nič lepšie, čo sa týka informácií, ale aspoň sme v tom neboli sami. Strach nám ale aj tak ovládol celý pobyt.

Mamina nemá veľmi vyvinutý orientačný zmysel, ani zmysel pre dobrodružstvo, je takej bojazlivejšej nátury, výlety mimo skupinovo naplánovaných preto nehrozili. Z priebehu pobytu mi v pamäti utkveli najmä nekonečné (niekedy až 45 minútové) prestoje v tatranských električkách, prechádzky len v údolných staniciach pri hoteloch a liečebniach a strašná, až zúfalá nuda.

Jediný výlet, ktorý sme absolvovali, bol výlet do Pienin. Ani ten neprebehol dobre, naopak úplne nedôstojne, vďaka tomu, že sme dostali so sestrou hnačku. Celé pohorie sme označkovali, ba čo viac aj celú cestu tam a späť. Museli sme zastavovať autobus niekde v poli a potupne odbiehať do kríkov pred očami plného autobusu. Sestra tvrdí, že to bolo kvôli tomu, že nás mamina donútila zjesť ráno takú odpornú, hnusnú praženicu, čo bola jedna z možností raňajok.

Ešte si pamätám jednu strašnú noc, či večer, keď sme zostali zamknutí v izbe. Mamina sa išla niekam zabaviť. Nebola preč dlho, ale dosť na to, že keď som potreboval ísť na záchod, na veľkú, nebolo kam. Záchod bol na chodbe, okno vysoko, v izbe nič vhodné na použitie, času málo, tlaku veľa, nezostávalo mi nič iné, ako si uľahčiť priamo v izbe. Trapas.

Každý deň v čase, keď sme telefonovali babke domov, bol v spoločenskej miestnosti pustený televízor a bežal večerníček o kominárikovi (už neviem ako sa volal, mal takú pískaciu zvučku), ktorý putoval po svete od Juraja do Václava. Aj mne sa zdalo, že sme tam boli takto dlho. Keď túto rozprávku v nasledujúcich rokoch opakovali, nemohol som ju pozerať, lebo mi príliš pripomínala tento strastiplný týždeň.

Za jediný pozitívny moment pobytu možno označiť skupinovú túru zo Štrbského Plesa na Skalnaté, inak asi nič. Táto dovolenka bola jediná, kde som počítal dni, kedy sa už vrátim domov a návrat som považoval za vyslobodenie. Viac sme s maminou na dovolenke nikdy neboli.

2 komentáre:

germa povedal(a)...

takže sa vám len dobre stalo, keď by tie dovolenky aj tak neboli dovolenkami.

smetiak povedal(a)...

V podstate áno. Asi by sme mamine museli povedať, že sa nám s ňou nechce ísť a to by jej zlomilo srdce.