Šmoulová nálepka

Tak ako totalitný režim postupne koncom osemdesiatych rokov strácal na tvrdosti, krutosti a ostražitosti oproti, povedzme, päťdesiatym alebo sedem- desiatym rokom, aj režim povinnej nenávisti sa postupom času jemne obrusoval. Kým na začiatku zúrili tuhé boje o týždeň prázdnin u otca v lete, ako išli roky, padol návrh, aby sme šli na pár dní k otcovi aj cez jarné prázdniny, a boje o tých pár dní neboli už tak kruté, ani tuhé ako kedysi. Treba otvorene priznať, že si nás otec naklonil vyvolaním súrodeneckej rivality, tým, že nám neustále zdôrazňoval ako nevlastná sestra chodí na lyžiarske tréningy a ako dobre vie lyžovať. My so segrou sme boli samouci so somárskej lúčky, chceli sme sa jej vyrovnať.

U maminy síce nastal ofuk tretieho stupňa a rozprávka o trvalom bývaní u otca bola na pretrase denne, ale vyšlo to. Išli sme do Nízkych Tatier. Keď sme videli Chopok zdola z Bielej púte, nebolo nám všetko jedno, ja som si myslel, že odtiaľ nezídeme živí, ale nedalo sa cúvnuť, museli sme sa sestre vyrovnať. Sestra lyžovala výborne, odrazili sa tréningy, aj druhej to išlo, napriek tomu, že vychádzala s tých istých podmienok ako ja, obe jednoducho lyžovali lepšie ako ja, ale nevadí, hlavne, že sme prežili a že boli zážitky.

Po návrate domov, sa niečo v nás so segrou zlomilo. Pochopili sme, že u otca nie je vôbec zle, že segra, aj jeho druhá žena, sú strašne fajn. Hovorím v množnom čísle, lebo aj sestra mi vtedy v našich tajných rozhovoroch potvrdila, že to cítila takto podobne.

Vo filme "Životy tých druhých" sa v hlavnom hrdinovi, dôslednom zamestnancovi STASI v bývalej NDR, zlomilo vnímanie reality potom, ako si vypočul hru na klavíri umelca, ktorého sledoval a odpočúval. Uvedomil si, že to nie je zlý človek a odvtedy sa na neho, aj na všetko začal pozerať inými očami. Mňa zlomila jedna šmoulová nálepka. Dostali sme so segrou také isté ako nevlastná sestra. Došlo mi, že keď na nás myslia v takýchto veciach (vtedy sme naozaj boli do šmoulov blázni, zbierali sme ich, nezháňali sa ľahko, bola to vec, ktorú sme chceli, nie vec, ktorú sme potrebovali, vec pre radosť, nie drahá finančne, hodnotná len pre nás, nič by sa nestalo, nikto by nevyčítal, keby na nás zabudli, ale oni nezabudli), tak nás asi majú radi a vôbec nie sú zlí, práve naopak.

Pri príchode domov som asi prvýkrát použil virtuálnu realitu (tým názvom som to vtedy samozrejme nevolal, to až teraz). Doľahlo na mňa to poznanie, resp. precitnutie tak veľmi, že som sa neubránil plaču. Plakal som od ľútosti, že nemôže byť takáto pohoda stále, že nemôžeme žiť všetci normálne a normálne sa k sebe chovať. Lenže, ako toto vysvetliť mamine? Možno som jej to mal povedať narovinu, ale bál som sa, bol som ešte stále dosť sprostý a posratý od strachu. Povedal som jej, že to plačem, pretože mi bolo smutno za ňou a za domovom. Niežeby aj nebolo, ale preto by som sa určite tak nezložil. Vybral som si tak tú „jednoduchšiu“ cestu, aby nedochádzalo ku konfliktom, aby zostala ovca celá, aj vlk bol sýty a začal okrem skutočnej reality vytvárať aj realitu oficiálnu (virtuálnu).

Od tohto návratu sa u mňa vymenilo garde. Kým spočiatku sme rumázgali jak najatí pri odchode na dovolenku (ani neviem prečo, asi preto, že aj mamina plakala, a že sme od nej neboli nikdy tak dlho odlúčení), teraz sme si zvykli poplakať pri príchode z dovolenky, teda ja, aj keď som to vedel umne skrývať, no vedel, snažil som sa. Sranda je, že mi aj toto ostalo dodnes. Keď sa vrátim odniekiaľ, kde bolo fajn, trvá mi týždeň, kým sa dostanem z najťažších stavov, jednoducho „mně zachvátí stesk“, akoby povedala Leontínka z filmu „Ať žijí duchové“.