Akcia normalizácia

Zase raz niečo prirodzene do seba zapadlo ako skladačka. Akoby som to podvedome tušil. Pritom som si to ani nepredstavoval, keď som začal spisovať tieto moje zážitky z detstva. Pred troma týždňami mi sestra len tak mimochodom pri ceste autom oznámila, že nevlastná sestra by nás chcela prísť pozrieť spolu so sesternicou, ktorá s nami tiež strávila zopár dovoleniek. Až mi srdce poskočilo od radosti, pretože som vedel, že terapeutický účinok vypísania sa z bôlov minulosti sa dostaví naplno, až vtedy, keď za nimi dám bodku aj v reálnom živote, pričom sám by som sa na to asi nevedel odhodlať niečo zorganizovať.

Stretnutie sa uskutočnilo predminulý víkend. Priznám sa, že som sa aj bál, že nebudeme mať o čom hovoriť, že už si budeme cudzí, pretože sme sa okrem oficiálnych príležitostí nestretli takto neformálne asi 10 – 12 rokov, v podstate od tej poslednej dovolenky s otcom. Vedel som však, že to stretnutie potrebujem (vlastne všetci potrebujeme). Nebudem to naťahovať, dopadlo to nad očakávanie. Neboli sme si cudzí, prvotný mierny ostych rýchlo opadol, bolo stále o čom rozprávať, sem tam sme sa až prekrikovali, pri rekonštrukciách udalostí z minulosti, každý si pamätal iné detaily. Hneď prvý deň stretnutia som nevlastnej sestre v skratke prerozprával pozadie režimu povinnej nenávisti. Už som jej to síce raz ozrejmoval zhruba pred 11 rokmi, ale keďže sme vtedy tesne predtým s otcom boli na pive, znižovalo to váhu môjho vyjadrenia. Pre istotu som to teraz zdupľoval, ospravedlnení nie je nikdy dosť, pridala sa aj sestra, zdôraznila, že sme ich všetkých mali radi, aj keď sme to nemohli tak dávať najavo. Nevlastná sestra povedala, že to s mamou vždy vedeli, že sme to mali ťažké, a že ony nás mali rady veľmi. To sme vedeli.

Čo sme nevedeli, bola skutočnosť, že to bolo v takej veľkej miere a pretrvalo to (pravdepodobne) dodnes. Prekvapilo ma vyhlásenie nevlastnej sestry, že vtedy pri tej hroznej dovolenke, čo s nami otec jazdil opitý, vôbec nechcela, aby nás mamy nepustili na jej predĺženie, ona chcela byť s nami aj za nepriaznivých okolností, jej záležalo len na tom jedinom, aby bola s nami. Ďalšie prekvapenie mi prichystala sesternica, keď len tak medzi rečou spomenula, že mala našu spoločnú fotku na izbe umiestnenú na viditeľnom mieste na internáte. Možno tomu pripisujem väčší význam, ako to naozaj má, ale aj tak, nepoznám nikoho, kto by si na internáte zverejňoval fotky niekoho na kom mu nezáleží...

Celkovo u mňa dodnes z toho stretnutia prevládajú také veľmi príjemné pocity. Na všetkých nás bolo poznať, že máme radosť, že sa opäť vidíme, a aj sme to verbalizovali. Pomenili sme si kontakty na seba, a momentálne si hromadne mailom meníme fotky z detstva aj zo zameškaných rokov. Dohodli sme sa na tom, že sa budeme stretávať, a aj keby to malo byť len raz za rok, budem rád. Akcia normalizácia bola úspešne započatá.

Jediná osoba, ktorá sa nezapojila do akcie, bola naša mama, čo ma dosť mrzí. Čakal som, že časom u nej musí dôjsť k uvoľneniu, porozumeniu, ale bohužiaľ. Celý víkend hrala urazenú, pretože sme odriekli jej návštevu, uprednostnili „nepriateľský tábor“ pred ňou. Mysleli sme si že to pochopí, že je nám prednejšie stretnúť sa s niekým, koho sme nemali možnosť dlho vidieť, veď sme s ňou takmer každý druhý týždeň, ale bohužiaľ. Nasledujúci víkend, keď sme boli spolu sa ani neopýtala, že ako bolo. Napíšem, že „nevadí“ hoci vadí...

Listy versus súdne rozhodnutia

Zo zvedavosti som raz preskúmal šuflík, kde mala mamina uložené súdne rozhodnutia týkajúce sa rozvodu, úpravy styku s deťmi a výživného. Je zaujímavé a zároveň smutné prečítať si, čo na seba rodičia dokážu nabrýzgať pred cudzími osobami na súde.

Z rozhodnutia, ktorým sa rozvádzalo manželstvo (aj odvolaní proti nemu podaných), som sa dozvedel, kto, koho, kedy a koľkokrát fyzicky napadol (tu boli zahrnutí aj nezúčastnení príbuzní – bije sa celá rodina:), kto, koho, kedy, kde, prečo a koľkokrát slovne napadol, kto, komu, čo, kedy, prečo a koľkokrát čo urobil, atď.

Rozhodnutia o výživnom odhalili krutú pravdu o finančnej situácii oboch rodičov, obaja boli chudáci, pričom my dvaja so segrou sme mali na svoj vek neprimerané požiadavky, dalo by sa povedať, že boli ruinujúcim prvkom v rozpočte oboch znepriatelených strán.

V súdnom rozhodnutí o styku rodičov s deťmi zase stál za povšimnutie geniálny nápad môjho sploditeľa, ktorý navrhol, aby som bol prisúdený jemu, a sestru nech si nechá mamina. On aj niekedy oveľa, oveľa neskôr v podnapitom stave niečo hlesol o tom, že nie je jeho. Unikol mu však malý logický rozpor tohto tvrdenia. Ak totiž mňa považoval za svojho, potom bolo zvláštne, že sme sa odjakživa so sestrou podobali až tak veľmi, že nás považovali za dvojičky. Ale nevadí.

Keď som sa prelúskal rozhodnutiami, na spodku šuflíka na mňa čakal jeden bonus, prekvapenie. Boli tam listy, čo mama písala otcovi, keď spolu chodili, dokonca podľa dátumu to boli listy z obdobia tesne pred mojim počatím, písané približne až do svadby. Boli tuším štyri. Neviem ako ich získala späť, boli naozaj odoslané, ani neviem prečo si ich nechala, ale asi to všetko tak malo byť preto, aby som ich našiel.

Viem, že cudzie listy sa čítať nemajú, ale zvedavosť bola silnejšia. Ako sa pamätám, otec s mamou nikdy na seba pekne neprehovorili, ani sa niekedy nevedeli normálne pozdraviť, viedli len najnutnejšiu konverzáciu a aj pri nej po sebe v podstate len štekali. Málokedy to bolo inak. Preto ma šokovalo už len samotné oslovenie: „Milý Palinko.“

Obsah ma šokoval tiež. Nejdem rozoberať detaily, ale z toho prvého listu aj nezainteresovanému bolo zrejmé, že otec sa snaží zo vzťahu uniknúť a mamina naopak, snaží sa za každú cenu zachrániť troskotajúci koráb. Opisovala, že ju celý čas počas spoločného víkendu nevnímal, akoby bol duchom inde, celé to vyznievalo tak zúfalo, akoby sa mu nasilu natískala. Keď som si k tomu ešte predstavil ich spoločné fotky z toho obdobia, zdá sa mi, že to bol klasický scenár lásky z malého mesta, kde naivné veľmi pekné dievča sa zahľadí do samoľúbeho frajera z vedľajšej dediny, preháňajúceho sa na motorke, ktorý ju berie len ako ďalšiu korisť, ale ona to vidí na celoživotnú lásku. Kým v ženských románoch to zväčša dopadá šťastne, chlapec nakoniec spozná kvality devy a žijú spolu šťastne, až kým nepomrú, v živote takéto vzťahy dopadajú horšie. Navonok boli ideálny pár, ako vždy tvrdila aj mamina (nosil mi kvety, všetci mi ho závideli), ale v skutočnosti to bola obojstranná ilúzia. Otec mal peknú babu, ktorú mu mohli ostatní závidieť, mama zase fešného frajera na motorke, ktorého jej mohli ostatné závidieť. Inak nič. Nič spoločné, ani záujmy, ani zmýšľanie, ani povahy. Myslím si, že ak by som sa nenarodil, skôr či neskôr by sa rozišli.

Ďalšie listy už riešili moje počatie. Ako to s nimi bude, keď mamina čaká dieťa, ako jej mama (moja babka) nadáva, že čo to urobila, čo si o nich ľudia pomyslia (ako ináč, čo si ľudia pomyslia, to je predsa vždy to najdôležitejšie), aťď. Samozrejme sa ešte rozoberalo aká bude svadba, detaily.

Najviac ma ohromil ten kontrast medzi tým, ako spolu komunikovali predtým v listoch, neskôr počas súdu a v reálnom živote. Keď som zatváral tento šuflík, zaprisahával som sa, že nikdy nedopustím, nech sa stane neviemčo, aj keď sa budem cítiť ponížený aj urazený, že (tak ako oni dvaja) zabudnem, že som mal niekoho niekedy rád a budem sa k nemu správať (horšie) ako k cudziemu.

Mal som už možnosť sa otestovať, či som nehovoril len tak do vetra, keď ma prednedávnom opustilo jedno dievča, ktoré som mal veľmi rád. Aj keď som rozchod ťažko znášal, svoj sľub sa mi podarilo dodržať. Dodnes máme, dalo by sa povedať, že až kamarátsky vzťah. Moji niektorí známi ma síce odsudzujú a klepú si na čelo, keď vidia, že s ňou občas zájdem na obed, pýtajú sa: „Ako môžeš po tom všetkom?!“ (zvlášť keď im poviem, že si niekedy od nej musím vypočuť aj ponosy na toho ozembucha, čo mi ju prebral) oni ale nevedia, že bohužiaľ nemôžem inak.

Únos (dokončenie lopát a krompáčov)

Chatu sme opúšťali naozaj dobrodružným spôsobom. Otec sa síce z opice trolilinku vyspal, ale rozhodne sa ešte nachádzal v stave ťažkej intoxikácie.

Nikto z nás nemal vodičák, mali sme v priemere tak asi 14 rokov, čiže šoférovať musel on. Bolo to o to hustejšie, že začalo popŕchať. Snažili sme sa mu pomáhať ako sa dalo. Nenápadne som mu naznačoval situáciu na vozovke. Štýlom: „Ten chodec napravo je celý v čiernom, človek by si ho nevšimol.“ Alebo „Tá lada, čo ide oproti svieti ďiaľkovými?“

Otec to rozbehol na 150 km/h na tej jeho strarej rachotine a ešte to aj verbalizoval: „Ten blbec Fero v krčme hovoril, že to 150 nevytiahne, hik, a pozri, no pozri sa, koľko je na tachometri!“ pozeral sa na tachometer, nesledoval cestu. Chlácholili sme ho, že mu veríme, že môže ísť pomalšie, ale malo to opačný efekt. Začal sa ešte viac predvádzať, že on na to má, že sa nič nedeje a na mokrej ceste začal chodiť z jedného pruhu do druhého. My so sestrou sme to vzdali a len stoicky čakali čo sa udeje, nevlastná sestra bola na tom horšie. Prosila, plakala, nepomáhalo. V stave najhoršej zúfalosti sa začala nahlas modliť. Chúďatko. Aj my sme sa báli, ale nedalo sa nič robiť.

Cestu sme zázračne prežili. Počas nej ho napadlo, že ešte skočí na koňak k svojmu kamošovi. Zaparkoval tak, že za nami vznikla kolóna, kým sa mi tlačením podarilo auto umiestniť preč z cesty a pozdĺžne zaparkovať.

Po takýchto peripetiách sme veľmi nemali chuť s ním zostávať dlhšie na dovolenke. Keď navrhol, že si týždeň predĺžime a skočíme pozrieť jeho kamaráta s deťmi na juh slovenska, povedali sme, že dobre, ale len ak budú naše mamy s tým súhlasiť, dúfajúc, že nebudú, lebo oni mali nesúhlas "defaultne" nastavený. Aké bolo naše prekvapenie, keď otec povedal, že všetko je vybavené a ráno vyrážame. Pomysleli sme si, že je to od nich pomsta za to, že sme išli radi a dobrovoľne s otcom na dovolenku, hoci sme nemuseli.

Výlet prebehol oproti predchádzajúcim dňom priam výborne, kúpali sme sa, opekali, vozili sa na bicykloch, otec veľmi nepil, jednoducho to celkom vyšlo. Asi zase zafungovala neutrálna pôda.

Lenže nevedeli sme, čo sa dialo medzitým. Otec nám povedal, že všetko je vybavené, ale v skutočnosti nebolo. Obe naše mamy povedali, že nikam nejdeme a on im položil telefón. Naša mama hneď chcela volať políciu, ale ešte predtým si povedala, že na chvíľu odloží nenávisť bokom a zavolá mame nevlastnej sestry. Dovtedy ju nikdy nevidela (ani len na fotke), ani s ňou neprehovorila, nenávidela ju k smrti, ale teraz bola nútená cez ňu zisťovať, či náhodou nevie niečo viac. Ani ona nič nevedela, kam sme išli a nakoľko, ale rozhovorila jej políciu, s ubezpečením, že sa nám s otcom určite nič nestane a že sa určite za pár dní vrátime. Najsrandovnejšie na tom všetkom bolo to, že tie dve sa v obavách o nás cez telefón tak trochu spriatelili, dokonca si potykali a odvtedy si píšu cez sviatky pohľadnice. Asi len strach, obavy a iné nepríjemné veci dokážu ľudí naozaj spájať.

Definitívny návrat z tejto dovolenky prebehol o pár dní relatívne v poriadku. Síce sme otca po ceste museli budiť za volantom, na jednej križovatke, fakt zaspal, zobudil ho až zvuk vody na blatníku, keď prešiel cez kaluž, ale všetko sme našťastie (zázračne) prežili.

Toto bola naša posledná spoločná dovolenka.

Lopaty a krompáče

Po troch dovolenkách na neutrálnej pôde, ktorých priebeh bol temer idylický, prišla dovolenka, ktorú sme mali stráviť v otcovom domácom prostredí.

Nič nenasvedčovalo tomu, že by to malo prebiehať zle. Na jar otca skolil malý infarkt, ale hneď sa z neho vystrábil. Trochu ho to zmenilo, aspoň zo začiatku sa zdalo, že pozitívne. Zobral nás na lyžovačku po dlhom čase, aj tam všetko prebehlo relatívne v pohode. Už vtedy mi mohli zasvietiť kontrolky, keď ma raz večer zobral do ulíc, pozrieť nočný život v meste, diskotéky a podniky, pričom bolo vidno, že sa tam hovadsky vyzná, ale opäť nebol dôvod na obavu, k žiadnemu excesu nedošlo. Toho roku sa fakt snažil, okrem lyžovačky nás brával na výlety, vyvážali sme sa často po jeho rodnej vieske na traktore, zaujímal sa.

Plán dovolenky znel jasne a stručne. Najprv pôjdeme pozrieť návštevu pápeža. Nevedeli sme prečo na staré kolená chce ísť na podujatie súvisiace s kresťanstvom, brali sme to ako dôsledok infarktu a zmeneného pohľadu na život. Okrem toho, sme mu mali pomôcť trochu na stavbe chaty a popri tom sa kúpať a bicyklovať. Nič svetové, ale lepšie ako sedieť doma.

Návšteva pápeža a s tým súvisiace organizačno-technické okolnosti, ešte prebehli relatívne v poriadku. Síce tí ľudia, u ktorých nám otec vybavil ubytovanie, asi neboli uzrozumení s našim príchodom, ktovie pri akej príležitosti sa s domácou pani dohodol a či domáca pani myslela pozvanie vážne, ale dalo sa to prežiť.

Horší bol nasledovný pobyt na chate. Netušili sme do čoho ideme. Usudzujúc z otcových rečí, že zo dve izby a kuchyňa už musia byť hotové, sme súhlasili s prespaním. Nevedeli sme, čo činíme. Nebola hotová ani jedna izba. Vnútri, v chate nebol zavedený prúd, voda, jednoducho nič, bola to hrubá stavba. Noc na stavenisku v jednej z najstudenších tatranských dolín bola dosť hustá. Prašné prostredie nám alergikom (nevlastná sestra a ja) tiež veľmi nepridalo. To však nebolo to najhoršie.

Najhorší bol otcov stav a pomer k organizácii denného programu a práce. Vyzeral nasledovne: Ráno vytiahol hobľovačku, odokryl drevo, vytiahol dosky, ohobľovali sme zo dve, pribili sme ich na podlahu a potom mu prišiel nejaký ujček pozrieť elektrinu. Voľačo aj zapojili, už sa dalo svietiť, aj magič išiel, hoci nie celkom dobre, ale išiel. Dobrú prácu skočili aj s ujčekom bezodkladne zapiť do miestnej krčmy. Zatiaľ som maľoval steny. Vrátil sa až večer v nepoužiteľnom stave. Stav práce toho dňa: dve pribité dosky a namaľované asi 4 steny.

Druhého dňa to prebehlo obdobne. Potom, ako sa nám podarilo ohobľovať zo dve dosky, dokvitla nejaká budúca pracovná sila v jeho súkromnej praxi aj s rodinou, a kamže odkvitli? Správne, do krčmy. V akom stave sa vrátil otecko? Správne, v nepoužiteľnom.

Mám sklony k ničím neodôvodnenému optimizmu, preto som dúfal, že sa niečo zmení. Sestry nie, po dvoch dňoch mali toho dosť, začali sa búriť, okrem iného im nevoňalo umývať sa v potoku, preto presadzovali požiadavku, nech ideme do mesta aspoň na jeden deň, že aj tak nič nerobíme. Požiadavky boli splnené v plnom rozsahu. Rozdelili sme sa tak, že ja som spal u otca na slobodárni a baby u sestrinej mamy. Otec sa večer vybral vybavovať niečo ohľadne peňazí z poistky. To bola oficiálna verzia. V skutočnosti bol niekde chľastať. Ráno ho nebolo. Bol som v byte (no byte, v izbe na slobodárni) sám, a okrem troch suchých chlebov a zvyškov šumivého magnézia tam nebolo nič na jedenie. Peniaze som nemal, ani kľúče, bál som sa odísť za babami a nechať len tak odomknuté. Otec sa neukázal celé predpoludnie. Zatiaľ som stihol zožrať celé magnézium (teda ten zvyšok, čo tam zostal), aj tie tri suché chlebíky. Baby mi potom doniesli okolo obeda nejakú sladkosť. Ešteže ma boli pozrieť.

Náš hlavný hrdina sa ukázal až poobede. Prachy nejaké zohnal. Hneď sme išli niekam k vode. Bol v takej zádrapčivej a mrzutej nálade, (ale čo by sme chceli po takom ťahu, že áno), že vynadal hneď z fľaku zo trom bufetárom, kvôli nejakej kravine. Museli sme sa hanbiť.

Inokedy nás vyviezol na kupko a nechal nás tam s tým, že musí ísť zahrabať kábel na chatu, lebo starosta mu už preto volal. Chata bola totiž čerstvo pripojená na stožiar. Ten bol tak ďaleko, že bolo rozkopanej pol dediny. Na kupku sme si vystačili aj sami, bolo fajn, lenže, čo sa nestalo. Prihnala sa búrka. Nebolo sa tam kde schovať. Kupko sa nachádzalo dosť ďaleko od mesta, a my sme mali len nejaké drobáky. Pozbierali sme čo sa dalo, nevlastná sestra minula, chudiatko, asi ročné úspory z vreckového, len tak- tak to vystačilo, ale nakoniec sme sa dostali autobusom do bezpečia ku nej domov. Keď nás tam otec o cca. 5 hodín našiel, ešte nám dobre vynadal, že sme ho nepočkali na mieste určenia.

O deň na to nás zobral zase na chatu s plánom, že on bude dokončovať zahrabávanie kábla a my sa budeme baviť ako sa nám zachce. Kábel samozrejme nebol ani trošku zahrabaný, v jarku nepribudlo za hrudku hliny naviac. Ani sme sa nepýtali, čo robil počas nášho kúpania spojeného s útekom pred búrkou.

Ešte pred samotným výkonom práce, niekam odbehol s namosúrený výrazom a rečami o nevďačných deckách, ktoré by na ňom najradšej orali. Keďže sa mi tam nechcelo byť celú večnosť, naštval som sa, zobral som reflexnú fóliu, lopatu a začal zahrabávať. Otec sa neukazoval. Ukázal sa ujček od naproti, ktorý, keď ma videl mordovať sa s tou lopatou len zalomil rukami a už aj bežal po krompáč s výkrikom: "Kto toto kedy videl, však si ruky zoderieš!". Všade inde sa takýto jarok dá zahrabať aj lopatou, nie však v tatrách. Otec však aj tak v náraďovni nijaký krompáč nemal. Ešteže prišiel ten ujček, ktorý mi aj chvíľu pomáhal zahrabávať.

Otec sa vrátil až podvečer, a kto by to uhádol, zase v nepoužiteľnom stave. Keď zasušil: "To bolo výchovné, že som odišiel, aspoň sa naučíš robiť“, mal som chuť mu ten krompáč "výchovne" umiestniť do hlavy.

Kým stihol sedieť v pohostinstve a kým sa zo získanej opice prespal, zahrabal som asi polovicu cesty kábla od stožiaru k chate, takých 15 – 20 metrov. Potom zadrel druhú vetu, ktorá mi tiež zdvihla mandle a krompáč začal vykazovať tendencie k umiestneniu do poddajnejšieho materiálu ako tatranskej zeme. Znela asi takto: „Zahrab ešte meter a ideme domov“.

Zdržal som sa násilia, zahrabal som metre rovno dva, a išli sme. A ako. Ale o tom až potom.

Dovolenky sú zachránené

So sestrou sme sa o dovolenky báli márne. Po druhom otcovom rozvode sa to vyriešilo celkom elegantne, pomocou dovolenky na neutrálnej pôde.

Povolal na ňu ešte našu sesternicu, aby sme nepodliehali trudnomyseľnosti, že nás je málo. Jej účasť sa už osvedčila v predošlých rokoch.

Na neutrálnej pôde sme si dovolenku v rovnakom zložení zopakovali trikrát po sebe na tom istom mieste a vždy bolo fajn. Už počas týchto rokov sme si všímali fotra, ako sa bude stavať k alkoholu, lebo k nám presiakli informácie, o jeho veľmi kladnom vzťahu k ohnivej tekutine. Doniesol, alebo kúpil si tam vždy nejaké to vínko, ktoré si popíjal, sem tam aj nám ulial, k nijakým nepredvídaným excesom ale nedošlo. Asi preto, že bol vytrhnutý so svojho prostredia.

Pod vplyvom dobrých skúseností, sme mu nemali dôvod neveriť. Fakt sa začal po tom druhom rozvode snažiť. Akoby cítil, že to je jeho posledná šanca napraviť si u nás reputáciu. Mne sa napr. postaral o strojček na zuby, taký prilepovací. Bola to vtedy u nás nová technológia, ešte sa nerobili všade, bolo treba za ním dochádzať ďaleko. Otec hradil cestu aj všetko okolo toho. Aj takúto zdanlivo nevinnú vec ako strojček na zuby som si doma musel pred maminou vydupať, doslova až vyplakať, lebo mamina zas nasadila platňu o kupovaní si nás vecami. Strojček na zuby, to už je fakt kupovanie vecami, ale nevadí.

Počas týchto rokov prebiehalo všetko zdanlivo normálne, netušili sme, že je to len ticho pred búrkou.

Od Juraja do Václava

Prečo sme sa tak o dovolenky s otcom báli? Z jednoduchého dôvodu, nemali by sme inak s kým a kam chodiť. S mamou sme zažili jednu. Bola to akože náhrada za to Čalovo, kam sme s otcom nešli. Odohralo sa to na horách, vo Vysokých Tatrách. Dopadlo to tak, že dodnes o tom ani len nehovoríme.

Naša mamina má mnoho skvelých vlastností, ale jedna jej chýba a tou schopnosť normálne tráviť dovolenku. Ešte aj v tejto veci boli s otcom kontrastní. Kým mamina bola a je poriadkumilovná, dôsledná, dochvíľna so sklonom až neprimerane sa držať nalinkovaných harmonogramov, otec bol a je jej úplný opak. Bordelár, nedôsledný, nedochvíľny, bez úcty k akýmkoľvek pravidlám a iným vnúteným usmerneniam a obmedzeniam jeho správania. Lenže tieto jeho inak negatívne vlastnosti nevedeli pokaziť dovolenku, práve naopak, na dovolenke sa niekedy veľmi hodili.

Už príchod do miesta určenia bol problém. Nedošli dobré inštrukcie z ústredia ROH, či čoho, nuž celú cestu sa riešilo, kam sa vôbec ide. Mamina tie obavy preniesla aj na nás. Vo vlaku sme sa spoznali s podobne postihnutými spolurekreantmi, manželským párom s mentálne zaostalým synom, ktorí síce na tom neboli o nič lepšie, čo sa týka informácií, ale aspoň sme v tom neboli sami. Strach nám ale aj tak ovládol celý pobyt.

Mamina nemá veľmi vyvinutý orientačný zmysel, ani zmysel pre dobrodružstvo, je takej bojazlivejšej nátury, výlety mimo skupinovo naplánovaných preto nehrozili. Z priebehu pobytu mi v pamäti utkveli najmä nekonečné (niekedy až 45 minútové) prestoje v tatranských električkách, prechádzky len v údolných staniciach pri hoteloch a liečebniach a strašná, až zúfalá nuda.

Jediný výlet, ktorý sme absolvovali, bol výlet do Pienin. Ani ten neprebehol dobre, naopak úplne nedôstojne, vďaka tomu, že sme dostali so sestrou hnačku. Celé pohorie sme označkovali, ba čo viac aj celú cestu tam a späť. Museli sme zastavovať autobus niekde v poli a potupne odbiehať do kríkov pred očami plného autobusu. Sestra tvrdí, že to bolo kvôli tomu, že nás mamina donútila zjesť ráno takú odpornú, hnusnú praženicu, čo bola jedna z možností raňajok.

Ešte si pamätám jednu strašnú noc, či večer, keď sme zostali zamknutí v izbe. Mamina sa išla niekam zabaviť. Nebola preč dlho, ale dosť na to, že keď som potreboval ísť na záchod, na veľkú, nebolo kam. Záchod bol na chodbe, okno vysoko, v izbe nič vhodné na použitie, času málo, tlaku veľa, nezostávalo mi nič iné, ako si uľahčiť priamo v izbe. Trapas.

Každý deň v čase, keď sme telefonovali babke domov, bol v spoločenskej miestnosti pustený televízor a bežal večerníček o kominárikovi (už neviem ako sa volal, mal takú pískaciu zvučku), ktorý putoval po svete od Juraja do Václava. Aj mne sa zdalo, že sme tam boli takto dlho. Keď túto rozprávku v nasledujúcich rokoch opakovali, nemohol som ju pozerať, lebo mi príliš pripomínala tento strastiplný týždeň.

Za jediný pozitívny moment pobytu možno označiť skupinovú túru zo Štrbského Plesa na Skalnaté, inak asi nič. Táto dovolenka bola jediná, kde som počítal dni, kedy sa už vrátim domov a návrat som považoval za vyslobodenie. Viac sme s maminou na dovolenke nikdy neboli.

Koniec nádejam

Z horko - ťažko vydobytého víťazstva rozumu nad povinnou nenávisťou sme sa so segrou dlho netešili, asi tak rok a pol, nanajvýš dva. Za tento čas sme spolu držali, a vždy keď sa nám doma udialo nejaké (v našom vnímaní) bezprávie, snovali sme plány, ako urobíme to, čím sa nám mamina celý život vyhrážala, a to, že odídeme bývať k otcovi (a bude nám tam fajn). Keby sa o našich vtedajších plánoch dozvedela dnes, aj s odstupom času by ju to tak naštvalo, že by s nami minimálne mesiac nehovorila.

Viem, že sme to vôbec nemali domyslené a tiež viem, že sme si trochu idealizovali druhú stranu, totiž, na dovolenkách všetko vyzerá lepšie ako v normálny, obyčajný deň, ale v ťažších chvíľach nás vedomie, že sa máme kam odpratať, keby dačo, držalo v dobrej nálade. Cibrili sme umenie vytvárania virtuálnej reality, navonok na nás nebolo poznať zmenu. Jedny prázdniny sme dokonca išli s otcom na dovolenku dvakrát, pričom v druhom prípade išlo zájazd do hlavného mesta. Netuším, ako sme si toto dokázali presadiť, asi sme jednoducho boli dobrí vo vymýšľaní dôvodov, prečo je dobré tam s ním ísť.

Náš čistý a jasný obraz vysnívanej rodinky neskalila ani príhoda, keď sa foter počas jedného pobytu uňho nedrúľal so svojimi kamošmi v bufete na pláži a jazdil s nami opitý (s odstupom času viem, že bol na šrot). Brali sme to ako náhodný poklesok, nevediac, čo drieme v pozadí.

Z vyššie spomenutých dôvodov nás so segrou dosť šokovalo, keď sme sa dozvedeli, že náš "rodinne založený" otec sa rozviedol aj druhýkrát. Mamina to doniesla ako novinku storočia. Nemohli sme tomu uveriť. Vyvstali otázky, prečo, kto dal podnet, kde bude teraz bývať, či ešte budeme k nemu chodiť? aťď.

Nikto okrem našej maminy sa z toho netešil (aj keď my so sestrou sme udržali kontinuitu a predstierali, že sa tešíme tiež – virtuálna realita jednoducho nepustí). Pre mamu to bolo víťazstvo pravdy, zadosťučinenie, že nie ona bola vtedy na vine. V zásade mala aj pravdu, ale nevedela prečo. Bolo to tak, pretože ak už s otcom nevydržala jeho druhá žena, stelesnenie racionálneho a pokojného prístupu k veci, bolo jasné, že s ním nemohol a nemôže vydržať nikdy nikto. Zvlášť naša mamina, ktorá je skôr stelesnením emocionálneho a impulzívneho prístupu k veci.

Touto udalosťou pre nás zanikla naša teoretická istota možnosti úniku. Najviac sme sa báli, že je aj spoločným dovolenkám koniec.