Povinná nenávisť

Svojho času, počas učenia sa na skúšky, som vymýšľal všetko možné aj nemožné, aby som sa vyhol drveniu učiva. Jednou z obľúbených činností, bolo aj neustále analyzovanie mojej minulosti.

Štatistickým pozorovaním som dospel k záveru, že vo vzťahu k dievčatám, som vždy pri určitom bode nabral zvláštny smer, ktorý som si nevedel nikdy vysvetliť, a ktorý som nazval spätný chod. Prejavovalo sa to asi takto: Zapáčilo sa mi nejaké dievča. Skamarátili sme sa a ja som sa podľa možnosti snažil na svoju vyvolenú obeť zapôsobiť. Potiaľto sa to vyvíjalo normálne. Problém nastal vtedy, keď som sa dievčaťu zapáčil aj ja a dalo mi to najavo. Vtedy nastal zvláštny jav, obrat o 180 stupňov, začal som robiť všetko preto, aby som to dievča od seba odohnal.

Nešlo podľa mňa len o prejav mojej pubertálnej nevyrovnanosti a nezrelosti, išlo o niečo iné, pretože sa to vyskytovalo naozaj v každom prípade a v takej obludnej forme, že mi to spätne aj samému bolo ľúto, ako som sa nechutne správal.

Pátral som kde by mohla byť príčina a spomenul som si na jednu šialenú situáciu. Nastala v detstve. Pochádzam z rozvedenej rodiny. Mám jednu vlastnú a jednu nevlastnú sestru. Nevlastná je mladšia o cca. 6 rokov a je jedináčik. Možno preto, že vyrastala sama (to že sme s ňou boli raz za mesiac a týždeň v lete nemožno považovať za to, že by vyrastala s nami) nás mala so sestrou rada a tešila sa na nás.

Zádrhel spočíval v tom, že naša mamina, hoci inak bola a je fajn, sa nedokázala preniesť cez rozvod, a nenávidela, resp. vinila zaň nesprávne osoby, ktoré za nič nemohli. Že bola druhá manželka môjho otca a aj celá jeho rodina permanentne na jej muške sa dalo ešte pochopiť, čo však už veľmi nie, že mala na rane aj sestru. Pre ňu bola vždy pankhart. My so sestrou sme mali naordinované nenávidieť ju, robiť jej zle, kde sa dalo, a nesmeli sme jej nikdy pekne, zdrobnene povedať. Boli sme len sprosté malé decká bez názoru, bezmyšlienkovite sme dodržiavali mamine pokyny.

Otcova druhá žena bola (aj je) žena vyrovnanej, rozumnej povahy, ona tieto naše výčiny znášala s trpezlivosťou matky Terezy, nikdy na nás nezvýšila hlas, za čo ju dodnes obdivujem. Skôr rozumnými argumentmi a pokojným rozhovorom sa v nás snažila zasiať semienko pochybnosti a vlastného názoru na to, či je správne robiť svojej sestre zle.

Napriek všetkým výčinom ma segra mala rada (aj moju segru, ale teraz ide o mňa). Jedno obdobie sa po mne stále vešala, nastalo u nej také to prvé obdobie platonického vzplanutia, nevinného zaľúbenia sa. Nedá sa povedať, že by mi to spôsobovalo nejaké muky duševného alebo nedajbože telesného charakteru, lenže ja som mal svoje rozkazy z domu. Bilo sa to vo mne. Jedno ja malo rado sestru aj fotrovu druhú manželku a rado by im to dalo aj najavo, druhé maminu. Čo myslíte, ktoré vyhralo?

Mamina je predsa len jedna. Ako vo všetkom aj v týchto veciach som býval dôsledný. Želanie maminy bolo pre mňa rozkazom. Dával som segre napriek zákazom a pokojnému dohováraniu všelijaké smiešne prezývky, volal som ju tak, ako to neznášala a aj pred jej kamarátmi, ktorý sa jej potom takto tiež vysmievali. Skrátka správal som sa ako totálny magor, len aby som sa jej zbavil a nemusel sa zodpovedať pred maminou. Tieto veci totiž dospeli až do takého štádia, že sme na seba so sestrou pre maminou donášali, kto sa s ňou hral. Ten, kto to bol si potom musel vypočuť, v rôznych obmenách rozprávku o tom, ako si má ísť bývať k nim, keď ich má tak rád.

Neskôr, u všetkých tých dievčat z môjho štatistického pozorovania, to prebiehalo podľa rovnakej šablóny. Akonáhle som začal cítiť záujem, nastúpil podvedome zažitý obranný reflex, a začal som ich svojim strašným vystupovaním od seba odplašovať. (Potom mi to bolo ľúto, že to tak dopadlo, neskôr som zase niekoho spoznal, odplašil, a tak stále dokola, bludný kruh, pričom frustráciu v medziobdobiach som si väčšinou liečil fyziologickou anestézou - chľastom)

Možno si poviete, že som vedľa (a možno aj som), ale od kedy som si toto uvedomil a pripustil, už sa mi to nestávalo. Možno to bol len dôsledok toho, že som trochu vyzrel, ale mne sa aj tak viac páči verzia, že som vlastnou psychoanalýzou pomenoval a odstránil problém.

Poznámka: Obrázok sa volá "Naštvaný motýľ" a pochádza z adresy: http://petr.vaclavek.com/fotky/blog/motyl.jpg