Šmoulová nálepka

Tak ako totalitný režim postupne koncom osemdesiatych rokov strácal na tvrdosti, krutosti a ostražitosti oproti, povedzme, päťdesiatym alebo sedem- desiatym rokom, aj režim povinnej nenávisti sa postupom času jemne obrusoval. Kým na začiatku zúrili tuhé boje o týždeň prázdnin u otca v lete, ako išli roky, padol návrh, aby sme šli na pár dní k otcovi aj cez jarné prázdniny, a boje o tých pár dní neboli už tak kruté, ani tuhé ako kedysi. Treba otvorene priznať, že si nás otec naklonil vyvolaním súrodeneckej rivality, tým, že nám neustále zdôrazňoval ako nevlastná sestra chodí na lyžiarske tréningy a ako dobre vie lyžovať. My so segrou sme boli samouci so somárskej lúčky, chceli sme sa jej vyrovnať.

U maminy síce nastal ofuk tretieho stupňa a rozprávka o trvalom bývaní u otca bola na pretrase denne, ale vyšlo to. Išli sme do Nízkych Tatier. Keď sme videli Chopok zdola z Bielej púte, nebolo nám všetko jedno, ja som si myslel, že odtiaľ nezídeme živí, ale nedalo sa cúvnuť, museli sme sa sestre vyrovnať. Sestra lyžovala výborne, odrazili sa tréningy, aj druhej to išlo, napriek tomu, že vychádzala s tých istých podmienok ako ja, obe jednoducho lyžovali lepšie ako ja, ale nevadí, hlavne, že sme prežili a že boli zážitky.

Po návrate domov, sa niečo v nás so segrou zlomilo. Pochopili sme, že u otca nie je vôbec zle, že segra, aj jeho druhá žena, sú strašne fajn. Hovorím v množnom čísle, lebo aj sestra mi vtedy v našich tajných rozhovoroch potvrdila, že to cítila takto podobne.

Vo filme "Životy tých druhých" sa v hlavnom hrdinovi, dôslednom zamestnancovi STASI v bývalej NDR, zlomilo vnímanie reality potom, ako si vypočul hru na klavíri umelca, ktorého sledoval a odpočúval. Uvedomil si, že to nie je zlý človek a odvtedy sa na neho, aj na všetko začal pozerať inými očami. Mňa zlomila jedna šmoulová nálepka. Dostali sme so segrou také isté ako nevlastná sestra. Došlo mi, že keď na nás myslia v takýchto veciach (vtedy sme naozaj boli do šmoulov blázni, zbierali sme ich, nezháňali sa ľahko, bola to vec, ktorú sme chceli, nie vec, ktorú sme potrebovali, vec pre radosť, nie drahá finančne, hodnotná len pre nás, nič by sa nestalo, nikto by nevyčítal, keby na nás zabudli, ale oni nezabudli), tak nás asi majú radi a vôbec nie sú zlí, práve naopak.

Pri príchode domov som asi prvýkrát použil virtuálnu realitu (tým názvom som to vtedy samozrejme nevolal, to až teraz). Doľahlo na mňa to poznanie, resp. precitnutie tak veľmi, že som sa neubránil plaču. Plakal som od ľútosti, že nemôže byť takáto pohoda stále, že nemôžeme žiť všetci normálne a normálne sa k sebe chovať. Lenže, ako toto vysvetliť mamine? Možno som jej to mal povedať narovinu, ale bál som sa, bol som ešte stále dosť sprostý a posratý od strachu. Povedal som jej, že to plačem, pretože mi bolo smutno za ňou a za domovom. Niežeby aj nebolo, ale preto by som sa určite tak nezložil. Vybral som si tak tú „jednoduchšiu“ cestu, aby nedochádzalo ku konfliktom, aby zostala ovca celá, aj vlk bol sýty a začal okrem skutočnej reality vytvárať aj realitu oficiálnu (virtuálnu).

Od tohto návratu sa u mňa vymenilo garde. Kým spočiatku sme rumázgali jak najatí pri odchode na dovolenku (ani neviem prečo, asi preto, že aj mamina plakala, a že sme od nej neboli nikdy tak dlho odlúčení), teraz sme si zvykli poplakať pri príchode z dovolenky, teda ja, aj keď som to vedel umne skrývať, no vedel, snažil som sa. Sranda je, že mi aj toto ostalo dodnes. Keď sa vrátim odniekiaľ, kde bolo fajn, trvá mi týždeň, kým sa dostanem z najťažších stavov, jednoducho „mně zachvátí stesk“, akoby povedala Leontínka z filmu „Ať žijí duchové“.

Povinná nenávisť

Svojho času, počas učenia sa na skúšky, som vymýšľal všetko možné aj nemožné, aby som sa vyhol drveniu učiva. Jednou z obľúbených činností, bolo aj neustále analyzovanie mojej minulosti.

Štatistickým pozorovaním som dospel k záveru, že vo vzťahu k dievčatám, som vždy pri určitom bode nabral zvláštny smer, ktorý som si nevedel nikdy vysvetliť, a ktorý som nazval spätný chod. Prejavovalo sa to asi takto: Zapáčilo sa mi nejaké dievča. Skamarátili sme sa a ja som sa podľa možnosti snažil na svoju vyvolenú obeť zapôsobiť. Potiaľto sa to vyvíjalo normálne. Problém nastal vtedy, keď som sa dievčaťu zapáčil aj ja a dalo mi to najavo. Vtedy nastal zvláštny jav, obrat o 180 stupňov, začal som robiť všetko preto, aby som to dievča od seba odohnal.

Nešlo podľa mňa len o prejav mojej pubertálnej nevyrovnanosti a nezrelosti, išlo o niečo iné, pretože sa to vyskytovalo naozaj v každom prípade a v takej obludnej forme, že mi to spätne aj samému bolo ľúto, ako som sa nechutne správal.

Pátral som kde by mohla byť príčina a spomenul som si na jednu šialenú situáciu. Nastala v detstve. Pochádzam z rozvedenej rodiny. Mám jednu vlastnú a jednu nevlastnú sestru. Nevlastná je mladšia o cca. 6 rokov a je jedináčik. Možno preto, že vyrastala sama (to že sme s ňou boli raz za mesiac a týždeň v lete nemožno považovať za to, že by vyrastala s nami) nás mala so sestrou rada a tešila sa na nás.

Zádrhel spočíval v tom, že naša mamina, hoci inak bola a je fajn, sa nedokázala preniesť cez rozvod, a nenávidela, resp. vinila zaň nesprávne osoby, ktoré za nič nemohli. Že bola druhá manželka môjho otca a aj celá jeho rodina permanentne na jej muške sa dalo ešte pochopiť, čo však už veľmi nie, že mala na rane aj sestru. Pre ňu bola vždy pankhart. My so sestrou sme mali naordinované nenávidieť ju, robiť jej zle, kde sa dalo, a nesmeli sme jej nikdy pekne, zdrobnene povedať. Boli sme len sprosté malé decká bez názoru, bezmyšlienkovite sme dodržiavali mamine pokyny.

Otcova druhá žena bola (aj je) žena vyrovnanej, rozumnej povahy, ona tieto naše výčiny znášala s trpezlivosťou matky Terezy, nikdy na nás nezvýšila hlas, za čo ju dodnes obdivujem. Skôr rozumnými argumentmi a pokojným rozhovorom sa v nás snažila zasiať semienko pochybnosti a vlastného názoru na to, či je správne robiť svojej sestre zle.

Napriek všetkým výčinom ma segra mala rada (aj moju segru, ale teraz ide o mňa). Jedno obdobie sa po mne stále vešala, nastalo u nej také to prvé obdobie platonického vzplanutia, nevinného zaľúbenia sa. Nedá sa povedať, že by mi to spôsobovalo nejaké muky duševného alebo nedajbože telesného charakteru, lenže ja som mal svoje rozkazy z domu. Bilo sa to vo mne. Jedno ja malo rado sestru aj fotrovu druhú manželku a rado by im to dalo aj najavo, druhé maminu. Čo myslíte, ktoré vyhralo?

Mamina je predsa len jedna. Ako vo všetkom aj v týchto veciach som býval dôsledný. Želanie maminy bolo pre mňa rozkazom. Dával som segre napriek zákazom a pokojnému dohováraniu všelijaké smiešne prezývky, volal som ju tak, ako to neznášala a aj pred jej kamarátmi, ktorý sa jej potom takto tiež vysmievali. Skrátka správal som sa ako totálny magor, len aby som sa jej zbavil a nemusel sa zodpovedať pred maminou. Tieto veci totiž dospeli až do takého štádia, že sme na seba so sestrou pre maminou donášali, kto sa s ňou hral. Ten, kto to bol si potom musel vypočuť, v rôznych obmenách rozprávku o tom, ako si má ísť bývať k nim, keď ich má tak rád.

Neskôr, u všetkých tých dievčat z môjho štatistického pozorovania, to prebiehalo podľa rovnakej šablóny. Akonáhle som začal cítiť záujem, nastúpil podvedome zažitý obranný reflex, a začal som ich svojim strašným vystupovaním od seba odplašovať. (Potom mi to bolo ľúto, že to tak dopadlo, neskôr som zase niekoho spoznal, odplašil, a tak stále dokola, bludný kruh, pričom frustráciu v medziobdobiach som si väčšinou liečil fyziologickou anestézou - chľastom)

Možno si poviete, že som vedľa (a možno aj som), ale od kedy som si toto uvedomil a pripustil, už sa mi to nestávalo. Možno to bol len dôsledok toho, že som trochu vyzrel, ale mne sa aj tak viac páči verzia, že som vlastnou psychoanalýzou pomenoval a odstránil problém.

Poznámka: Obrázok sa volá "Naštvaný motýľ" a pochádza z adresy: http://petr.vaclavek.com/fotky/blog/motyl.jpg

Klamaná

Ide o jednu zo spomienok z detstva, ktorá sa mi vryla do pamäte tak hlboko, že si aj dnes viem vybaviť najmenšie detaily.

Hojdal som sa na dvore na hojdačke. Bolo slnečné júnové popoludnie, všade bol kľud. Mama išla na okresný súd na pojednávanie ohľadom úpravy styku rozvedených rodičov s deťmi. Dovtedy mal otec povolené brať si nás každú štvrtú nedeľu v mesiaci, teraz chcel vybojovať aj týždeň cez prázdniny. Mama bola proti. Babka sa pred domom rozprávala s tetou Ančinou. Zrazu sa pred bránou nenápadne zjavil žigulík, z okna ktorého na mňa mával otec. Pribehol som k bránke. Tichým hlasom, aby babka, ani teta Ančiná nič nezačuli, sa ma otec opýtal, či je pravda, že aj so sestrou nechceme ísť s ním do Čalova (terajší Veľký Meder) na dovolenku cez prázdniny. Učili ma, že nemám klamať. Odpovedal som teda tak, ako ma učili: „Ja neviem, to ako maminka bude chcieť.“ Dostal som ešte dvakrát podobnú otázku v modifikovanom znení, v ktorej sa menilo miesto pobytu na dovolenke. Odpovedal som stále rovnako: „Ako bude maminka chcieť.“

Po odchode Žiguli sa ma babka opýtala, čo sa udialo. Všetko som jej povedal. Vynadala mi a vyčítala, ako som niečo také mohol mamine urobiť. Obdobne sa to opakovalo po príchode maminy zo súdu. Obe plakali, strašne sa na mňa pozerali a opakovali, že ako som to mohol urobiť. Plakal som aj ja, lebo mi bolo ľúto, že som niečo zlé urobil, hoci mi nebolo jasné čo.

Súd rozhodol v prospech otca. Mamina nerešpektovala jeho rozhodnutie. Stálo ju to pokutu 500 Kčs, čo bol na tú dobu veľký peniaz a veľká škoda. Veľkou škodou bolo aj to, že sme v tom Čalove nakoniec neboli, pretože išlo o výlet troch rodín s deťmi, s ktorými sme sa neskôr síce zoznámili, ale už vždy sme boli tí, čo tam na tej dovolenke neboli a nezažili to, čo oni. Potupne sme museli o tej dovolenke počúvať, pozerať diáky a nemý záznam na kamere a závidieť, že sa nás to dobrodružstvo netýkalo.

Čo dodať. Vo vojne asi fakt niet víťazov, existujú len porazení.

Od tohto dňa viem, že niekedy je lepšie klamať, len treba vedieť kedy a komu.